Už prešli tri týždne od toho, ako mi Niall povedal, že ma ľúbi. Od toho, ako som ho posledný krát videla. Nemôžem sa na nič sústrediť. Celé dni sedím zatvorená v byte, sledujem dážď klopkajúci na okno a premýšľam o tom, čo mi vlastne Niall povedal. Neozval sa. Jediný, kto sa mi ozval bol Liam. Lou je z toho viac zúfalá ako ja, zvažuje, že ma pošle na relaxačný pobyt k psychiatrovi.
Sedela som na nudnej hodine biológie, opäť ponorená do svojich vlastných myšlienok. Z vlastného sveta poskladaného z problémov ma vytrhol zvonček. Pobrala som si učebnice a odišla som z učebne.
,,Clary?" Otočila som sa za zavolaním svojho mena. Oproti mne išla pani Robersonová, zástupkyňa katedry na našej škole.
,,Clary, zlatíčko, môžeme sa porozprávať?" Prikývla som a nasledovala ju do kabinetu. Pani Robersonová bola veľmi dobrá kamarátka mojej mami. Študovali spolu a rozumeli si aj po ukončení štúdia.
,,Clary, posledné dni chodíš ako bez duše. Mátožíš hore dole po chodbách, na hodinách si nesústredená. Ak ťa čokoľvek trápi, mala by si sa tomu postaviť čelom a vyriešiť si to. Čím skôr, tým lepšie. Tento rok promuješ, čakajú ťa skúšky. Budeš mať toho veľa, naozaj si to vyrieš hneď. Bude ti to o pár mesiacov len príťažou. Tvoja mama by bola veľmi nešťastná, keby ťa takto videla."
,,Nebojte sa pani Robersonová. Sľubujem vám, že dám na seba pozor a sústredím sa na štúdium." Povzbudivo som sa na ňu usmiala, hoci som neverila tomu čo som práve povedala. Nialla ešte dlho neuvidím, čo znamená, že aj moje problémy sa budú so mnou ťahať ešte nejaký ten čas.
Niall
Už sú to tri týždne. Neozvala sa. Asi som jej nemal hneď tak povedať o svojich pocitoch. Bol som hlúpy, že som jej to povedal. No vedel som, že pokiaľ by som to neurobil vtedy, možno by som to neurobil už nikdy.
S Jessie sa posledné dni len hádame. Odišla s nami na tour, no sú to len samé hádky. Neustále sa ma pýta, čo sa mi stalo. Nič sa nestalo, čo by sa malo?! Viem, že som na ňu odporný a štekám na ňu ako taký pes, ale som podráždený. Clary sa mi neozýva, neviem ako sa má, neviem či je v poriadku. Možno by som sa jej mal ozvať.
,,Kámo, čo sa s tebou deje? Odkedy sme odišli z Oxfordu akoby si to nebol ty. Kde je ten pažravý, večne vysmiaty Niall hmmm?" Louis ma šťuchol pod rebrá a zasmial sa. Povzdychol som si, no nič som mu nepovedal.
,,Pozri Niall. Zavolaj jej. Viem. že ti behá po rozume Clary. Kámo pokiaľ ju máš rád, nerieš čo bude. Jessie to pochopí, my tiež a ty budeš šťastný. Nikdy nebol tvoj úsmev žiarivejší než keď si sa s ňou rozprával."
,,Nekecaj Louis. Nemôžem jej zavolať. Čo si pomyslí?"
,,Nepomyslí si nič, len ti to zdvihne a aspoň sa normálne porozprávate. Ja neviem, opýtaj sa jej ako sa má, čo škola. Vravel si, že má posledný rok pred sebou tak ju podpor. Alebo vieš čo? Choď za ňou. Máme tri dni pauzu, využi to."
,,Myslíš?" Nezdalo sa mi to, čo Louis navrhol. Ak ju nenájdem doma, kde ju mám hladať? Oxford nie je najmenší, nepodarí sa mi ju nájsť.
,,Samozrejme! A ak ťa to ukludní, pôjdem s tebou." Potľapkal ma po pleci a odišiel. Má pravdu. Musím to aspoň skúsiť. Ak sa mi to nepodarí, tak sa nič nezmení. A ak ju nájdem, zmení sa mi život.
Po príchode do Oxfordu som vedel, že sa najskôr musím porozprávať s jednou jedinou osobou. Louis ma pochopil keď som mu povedal, že najskôr musíme navštíviť Rose. Ona jediná mi bude vedieť pomôcť.
Kým sme dorazili na miesto, začalo neuveriteľne liať. Toto anglické počasie ma jedného dňa privedie k infarktu. Vstúpili sme do hotela, kde nás prekvapene privítal Rick.
,,Čo vy tu? Prišli ste si odpočinúť?"
,,Vlastne Rick," začal Louis, kým ja som sa obzeral okolo seba s malou dušičkou, že tu uvidím Clary. ,,Tuto Niall by sa chcel porozprávať s Rose, je tu dnes?"
,,Samozrejme, je v kuchyni. Môžete ísť za ňou." Usmial sa na nás priateľsky Rick a my s Louisom sme sa pobrali smerom kde bola kuchyňa.
,,Myslím, že to zvládneš aj sám Niall." Potľapkal ma po pleci a odišiel naspäť do hlavnej chodby.
Mierne som zaklopal a otvoril. Upieral sa na mňa pár milých oči a vítal ma skromný úsmev.
,,Vitaj chlapče, teba by som tu nečakala."
,,Chcel som sa vás na niečo spýtať."
,,Ale áno, samozrejme. Pýtaj sa." Posadila ma na stoličku a sadla si vedľa mňa.
,,No ja som chcel...chcel som...či náhodou neviete...neviete ako sa má Clary?" Vykoktal som to zo seba, som neschopný v takýchto veciach. Rose sa usmiala a pohladila ma po ruke.
,,Neviem chlapče, ako skončilo leto odišla a odvtedy tu nebola." Smutne som si povzdychol. Myslel som, že mi Rose povie niečo o Clary. Možno by som mal skočiť za Lou.
,,Prečo za ňou hneď nejdeš?"
,,Neviem. Nemôžem, mám strach, že by..." Hlas sa mi zasekol, nevedel som, čo mám povedať.
,,Že by ťa čo?"
,,Nechcela vidieť." Povedal som to smutnejšie než som plánoval, čo ma trocha zamrzelo.
,,Chlapče. Clary nie je ten typ divčaťa, ktoré by od seba ľudí odháňalo. Choď za ňou, ona ťa neodmietne. Uvidíš, aká bude šťastná z tvojej prítomnosti. Vždy sa vedela tešiť z maličkostí, nikdy nechcela nič veľkého. Je skromná, má svoje malé sny a to je všetko."
,,Ja viem, zostala presne taká istá ako keď bola malá. Milá, krásna, úžasná." Usmial som sa pri spomienke na malú Clary. Obrovské krásne oči jej zostali.
,,Tak choď za ňou, nechceš ju predsa opäť stratiť."
Poďakoval som Rose, schmatol Louisa a namieril si to priamo k jej bytu. Prosím, nech ju tam nájdem.
Zaklopal som. Nič. Zaklopal som znova. Zasa nič. Klopal som asi 5 minút.
,,Clary? Prosím otvor ak si doma. To som ja Niall." Nič.
,,Poď brácho, môžeme sa vrátiť zajtra." Dvere na byte nachádzajucom sa oproti sa otvorili.
,,Hľadáte niekoho?" Spýtala sa milá žena, o pár rokov staršia od Louisa.
,,Neviete náhodou či je doma Clary?" Spýtal sa Louis namiesto mňa.
,,Nie je, o takomto čase ešte býva v škole. Mám jej odkázať, že ste tu boli?"
,,Nie, to netreba. Louis ideme. A vám ďakujem."
O pár minút sme stáli pred budovou univerzity v Oxforde. Nájdem si ťa Clary, za každú cenu. Na chodbe sme stretli muža, vzhľadom na jeho oblečenie musel mať vysoké postavenie.
,,Môžem vám pomôcť?"
,,Prosím, kde nájdem Clary Frayovú?"
,,No pokiaľ viem, slečna Frayová je práve na hodine."
,,A nemohol by som ju navštíviť nachvíľu?" Ten chlapík ma nemá rád, už to vidím.
,,Ale samozrejme, prosím nasledujte ma." Chvíľu sme blúdili chodbami univerzity, kým sme sa zastavili pred nejakou učebňou. Chlapík tri krát zaklopal a vstúpil dnu. Za ním vstúpil Louis a potom ja. Razom sa ozvalo zborové wooow, ktoré prerušil ten chlapík.
,,Pani Robersonová, mohol by som si nachvíľu zobrať Clary Frayovú?" Rozhliadol som sa po triede a konečne som ju našiel. Jej dlhé husté vlasy mala zastrčené za uchom a niečo si čmárala do zošita. Po vyslovení jej mena odtrhla zrak od zošita a spojila oči s tými mojimi. Úśta sa jej otvorili a všimol som si, že sa zhlboka nadýchla.
,,Ale samozrejme pán riaditeľ, iste." Prešiel som ku Clary a ponúkol jej ruku. Keď tú svoju neisto vložila do tej mojej, prešla mnou neskutočná vlna radosti. Stiahol som si ju do náručia a opäť sa zborovo ozvalo woooow. Clary sa mi pritisla viac k hrudi a silno ma objala. No ako vždy, tento krásny moment musel prerušiť Louis, ktorý sa vrátil z chodby. Ani som si nevšimol, kedy odišiel.
,,Niall? Nerád ruším, no hoci je na vás krásny pohľad, musíme sa vrátiť do Londýna. Volal Harry, vraj sa musíme urýchlene dostať do Barcelony, kvôli nejakému podpornému koncertu." V tom momente akoby mi niekto vrazil päsťou do oka, som sa zhlboka nadýchol a pritúlil si Clary ešte viac. Pomrvila sa a mierne sa odtiahla aby mi pozrela do očí.
,,Neopúšťaj ma už Niall, prosím."
,,Ja ťa nikdy neopustím Clary. Ľúbim ťa a na tom sa nič nezmení, aj keby som mal byť na opačnej strane zemegule. Ja sa vrátim, sľubujem." Do tváre jej spadol neposlušný prameň vlasov, ktorý som jej zastrčil späť za ucho. Rukou som jej nadvihol bradu, neváhal som ani chvíľu a pobozkal ju. Reakcie jej triedy boli viac než vtipné. Keď som sa odtiahol, i keď som nechcel, pohladil som ju po tvári, usmial sa na ňu a spolu s Louisom sme odišli.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára