Over and Over - chapter 9

Clary

Odišiel. Opäť odišiel. Neustále som civela na dvere, kde ešte pred chvíľou stál, na perách som cítila jeho jemný bozk a v nose ma šteklila jeho vôňa. Toto nie je možné. Prečo mi musí zakaždým odísť preč? Znova a znova ten istý pocit. Cítila som ako sa mi celé vnútro trasie. Ťažko som dýchala, začala som vzlykať a zviezla som sa k podlahe ako nejaký sliz. Začala som plakať, bolo mi jedno, že sa nachádzam v miestnosti, kde je väčší počet ľudí, než by bolo treba. Opäť mnou prechádzal ten odporný pocit straty. Pocítila som objatie známych rúk, ktoré patrili Lou.
,,No tak Clary, pšššššt. Prosím, on sa vráti, sľúbil ti to. Clary prosím." Začala som plakať ešte viac, potrebovala som to všetko dostať zo seba preč. Riaditeľ Wilson niekam vybehol a o chvíľu sa s obrovským rachotom vrátil.
,,Clary!" Začula som Niallov hlas. Zodvihla som pohľad od zeme a hoci som cez slzy toho moc nevidela, vedela som rozoznať, že to je Niall.  Cítila som jeho silné ruky, jeho neuveriteľnú vôňu a jeho objatie. Uložil si ma v náručí a pobozkal ma do vlasov. Stále som plakala, nedokázala som to zastaviť tak som všetky slzy spúšťala na jeho tričko.
,,Clary prosím neplač. Som pri tebe a sľubujem ti, že neodídem." Chvíľu mi trvalo, kým som dokázala dýchať. Keď sa mi to konečne podarilo, zodvihla som hlavu a zadívala som sa do tých najkrajších modrých očí, ktoré tak milujem. Áno, jeho oči milujem už odkedy ho poznám.
,,Ale čo Barcelona?" Niall sa mierne zamračil a zaťal sánku.
,,Nezdalo sa mi to, tak sme volali po ceste k autu Liamovi a ten povedal, že nič také sa nekoná. Asi mal Harry nutne potrebu vykonať žartík. To si s ním ešte vybavím." Pretože nechcel aby si tu bol so mnou. 
,,Čiže ty...ty neodídeš?"
,,Za dva dni áno, ale teraz určite nie. Zostanem tu s tebou. A ak by to nevadilo pane, rád by som ju vzal domov." Pozrel sa na riaditeľa a ten len s úsmevom pritakal. Nikdy sa neusmieva, je to divné. Niall mi pomohol vstať, pobrala som si veci, objala Lou a chytila sa Nialla. Usmiala som sa na pani Robersonovú a odišli sme.

Celú cestu domov som bola opretá o Nialla. Vedela som, že pokiaľ by odišiel, nezvládla by som to. No v jeho blízkosti sa cítim o niečo lepšie. Stále hovorím, že ten chlapec je zákonom chránený. Úprimne dúfam, že na túto situáciu všetci prítomní, ktorí boli v miestnosti, zabudnú.
Oboch som ich pozvala do bytu a usadila ich v kuchyni.
,,Ako doma, ja sa musím ísť prezliecť." Odišla som do kúpeľne, kde som sa prezliekla, učesala a zbavila sa rozmazanej špirály pod očami.
Keď som sa vrátila, chalani o niečom živo debatovali. Postavila som vodu na čaj a kávu, zaliala som ich a usadila sa vedľa Nialla. S nehou na mňa pozrel.
,,Si v poriadku?"
,,Áno, už mi je o niečo lepšie. No ak by vám to nevadilo, rada by som si šla lahnúť, necítim sa najlepšie."

Ľahla som si do postele a snažila sa zaspať. Namiesto toho som však premýšľala, čo prinútilo Harryho spraviť to, čo spravil. Čo ak naozaj nechce, aby Niall bol pri mne? Dobre vie, že to čo sa stalo, sa už nikdy nestane. Nikdy! Možno by som sa s ním mala porozprávať. Nie, to nie je najlepší nápad. Odohnala som myšlienky na Harryho a snažila sa zaspať. Po tom dnešnom excelentnom výkone v škole sa cítim trápne. Ale na druhú stranu mi to pomohlo, aspoň som sa vyplakala.

Zo spánku ma vytrhla niečia ruka ako ma hladí po vlasoch. Nechcelo sa mi od seba odlepiť oči tak som otvorila len jedno oko. Niall sa na mňa usmial.
,,Koľko je hodín?" Spýtala som sa pretierajúc si svoje rozospaté oči.
,,Niečo po siedmej."
,,A kde je Louis?"
,,Už odišiel." Posadila som sa na posteľ a pretiahla si stuhnuté svaly. Takýto krátky spánok vždy dobre padne. Bohužiaľ, teraz som sa cítila ešte viac dolámaná než predtým.
,,Clary, ak sa smiem opýtať, prečo si tak strašne plakala?"
,,Vieš Niall, za tú dobu čo sme sa nevideli, za celé tie roky nebol ani jeden deň kedy by som na teba nemyslela. Každý deň si mi doslova ničil život, tak veľmi ma trápilo. že si odišiel a nič si mi nepovedal. Tak veľmi ma trápilo, že som nemohla stáť pri tebe na začiatku tvojich úspechov. Nikdy si to neodpustím."
,,Ale no tak Clary. Ja som docela aj rád, že si pri tom všetkom nebola?"
,,Čože?!"
,,Kľud, nekrič prosím. Vedel som, že tým, že nie si pri mne, nezažívaš to všetko so mnou. A tešil som sa, že keď ťa niekedy uvidím tak ty jediná ma budeš brať ako toho starého Nialla, toho, s ktorým si vyrastala. Dokonca ani moja mama ma už neberie len ako toho obyčajného Nialla. Viem, že ty jediná ma dokážeš tak brať. A to len kvôli tomu, že si to so mnou neprežívala. Vedela si o mne, no nikdy si to nezažila. Moja rodina už bola na pár koncertoch a to je dôvod prečo ma berú ako niekoho iného." Rukou som mu nadvihla bradu a chytila som jeho tvár do dlaní,
,,Niall. Vôbec si sa nezmenil, stále si ten milý, rozkošný, citlivý chalan. A ty navždy budeš ten chlapec, ktorý mi v desiatich ovracal moje obľúbené šaty." Niall sa zasmial a silne ma objal. Táto spomienka bola jedna z tých najveselších aké spolu s Niallom máme. Vďaka nemu bolo moje detstvo jedna veľká jazda na kolotoči bez zastávky.
,,Ďakujem ti Clary."

,,Čo by si povedala na to, keby ideme na večeru. Najesť sa do centra Oxfordu, potom sa prejsť, pospomínať. Čo ty na to?" Odtrhla som pohľad od telky a pozrela sa na Nialla. Jeho oči boli o niečo tmavšie ako vždy, už hodnú chvíľu cítim na sebe jeho pohľad. Neviem, či to je tým, čo som mu povedala, alebo tým, že mám na sebe len tričko a krátke kraťasy.
,,To by ma potešilo." Usmiala som sa na neho. Nech sa akokoľvek snažím, nedokážem sa na neho hnevať aj po tom všetkom, čo mi urobil. Viem, že mi nechcel ublížiť vedome a viem aj to, že ja som mu ublížila tiež.
,,Tak sa utekaj prezliecť." Vstala som z gauča a odišla do izby. Medzi dverami som sa však ešte otočila na Nialla a pristihla ho, ako mi pozerá na zadok.
,,Nepozeraj sa tam, kam nemáš Horan."
,,Prepáč ale tvojr krivky ma lákajú viac než akékoľvek jedlo na tomto svete."
Zasmiala som sa a pristúpila som ku skrini. Okej, teraz dilema. Čo si obliecť. Vonku je zasa opäť jeden z tých dní, kedy len prší a prší, aj keď to prestalo pred chvíľou. Nakoniec som zvolila ľahký zelený svetrík a legíny. Je pravda, že moja postava sa zmenila, keďže som ten typ človeka, ktorý si rád zacvičí len tak.
Až teraz som si uvedomila, čo to vlastne Niall povedal. Bože. Nemôže to ísť takto ďalej, on je len kamarát. Nie. Dávno už nie je len môj kamarát.
Naniesla som na seba troška make-upu a vrátila sa k Niallovi.
,,Tebe to tak pristane." Usmial sa, podišiel ku mne a premeral si ma pohľadom. Cítila som ako mi červeň stúpa do líc a svoj zrak som premiestnila na svoje úžasné ponožky.
,,Čo keby sme predsa len zostali doma?" Zodvihla som pohľad od ponožiek a v Niallových očiach som zazrela malé diabolské plamienky.
,,Nie Horan, ja som hladná, ty tiež takže sa ideme najesť!" Otočila som sa na päte a vypochodovala k dverám. Stále som cítila na sebe Niallov pohľad. Keď som sa obula do svojich milovaných čín,čakala som kým sa obuje Niall. Prešiel popri mne tak blízko, až som zacítila jeho vôňu a jeho telo sa zľahka otrelo o to moje. Srdce mi skočilo až niekam do krku a ja som mala dosť čo robiť, aby som sa udržala na vlastných nohách. Niall sa na mňa zaškeril a vyšli sme z bytu.
,,Nevydržíš mi toľko odolávať Clary." Nie. Harry. NIE! NIE! NIE!
,,Čože?" Zastala som a zhlboka sa nadýchla. Niall sa ku mne otočil a keď videl ten môj, nie príliš nadšený výraz, prešiel ku mne a objal ma. Musím si uvedomiť, že Niall nie je Harry. Nikdy by sa ma nedotkol takým spôsobom ako to urobil Harry.
,,Žartoval som Clary, prepáč mi."
,,Tak už takto nežartuj, prosím."
,,Prečo? Stalo sa niečo?"
,,Nie, to nič." Pokrútila som hlavou a vyšla som z bytovky s Niallom v pätách.

Zakotvili sme to v jednej útulnej, milej reštaurácii. S Niallom sme celú večeru prerozprávali, bolo dosť toho, čo si musíme povedať. Po výdatnej večeri sme sa ruka v ruke išli prejsť po večernom Oxforde. Vedela by som si niečo takéto predstaviť v Londýne. O pár rokov, ja a Niall. Lenže to o pár rokov určite nebude. Dva dni ubehnú ako nič a on opäť odíde.
,,Nad čím premýšľaš?"
,,Nad tým, že odídeš."
,,Clary, ja sa vrátim. Ani sa nenazdáš a budem naspať. A pri tom. Ja nikdy neodídem. Vždy budem tu." Ukazovákom ukázal na moje srdce. Opäť sa tak čarovne usmial a pobozkal ma. Myslím, že keby toto videla Jessie...och Jessie.
,,Niall a čo Jessie?" Všimla som si ako sa mierne zamračil a zaťal jednu ruku v päsť.
,,Stále sa len hádame, motá sa do všetkého čo robí, musím ju poslať preč."
,,Nie. Ja počkám kým si to vyriešiš s ňou normálne. Keď som čakala doteraz, pár týždňov ma snáď nezabije." A znova sa čarovne usmial. Mal by sa prestať tak usmievať, môže ma tým priviesť do hrobu.
,,Nech by sa malo stať čokoľvek, ver mi, že ja sa ti vrátim a budeme spolu šťastní." Natiahla som sa k nemu a za tieto slová som mu venovala bozk. No vtedy som ešte netušila, že to všetko sú len kecy, kecy, kecy a kecy.

Over and Over - chapter 8

Škola. Posledný rok a začne sa mi nový život.
Už prešli tri týždne od toho, ako mi Niall povedal, že ma ľúbi. Od toho, ako som ho posledný krát videla. Nemôžem sa na nič sústrediť. Celé dni sedím zatvorená v byte, sledujem dážď klopkajúci na okno a premýšľam o tom, čo mi vlastne Niall povedal. Neozval sa. Jediný, kto sa mi ozval bol Liam. Lou je z toho viac zúfalá ako ja, zvažuje, že ma pošle na relaxačný pobyt k psychiatrovi.

Sedela som na nudnej hodine biológie, opäť ponorená do svojich vlastných myšlienok. Z vlastného sveta poskladaného z problémov ma vytrhol zvonček. Pobrala som si učebnice a odišla som z učebne.
,,Clary?" Otočila som sa za zavolaním svojho mena. Oproti mne išla pani Robersonová, zástupkyňa katedry na našej škole.
,,Clary, zlatíčko, môžeme sa porozprávať?" Prikývla som a nasledovala ju do kabinetu. Pani Robersonová bola veľmi dobrá kamarátka mojej mami. Študovali spolu a rozumeli si aj po ukončení štúdia.
,,Clary, posledné dni chodíš ako bez duše. Mátožíš hore dole po chodbách, na hodinách si nesústredená. Ak ťa čokoľvek trápi, mala by si sa tomu postaviť čelom a vyriešiť si to. Čím skôr, tým lepšie. Tento rok promuješ, čakajú ťa skúšky. Budeš mať toho veľa, naozaj si to vyrieš hneď. Bude ti to o pár mesiacov len príťažou. Tvoja mama by bola veľmi nešťastná, keby ťa takto videla."
,,Nebojte sa pani Robersonová. Sľubujem vám, že dám na seba pozor a sústredím sa na štúdium." Povzbudivo som sa na ňu usmiala, hoci som neverila tomu čo som práve povedala. Nialla ešte dlho neuvidím, čo znamená, že aj moje problémy sa budú so mnou ťahať ešte nejaký ten čas.

Niall

Už sú to tri týždne. Neozvala sa. Asi som jej nemal hneď tak povedať o svojich pocitoch. Bol som hlúpy, že som jej to povedal. No vedel som, že pokiaľ by som to neurobil vtedy, možno by som to neurobil už nikdy.
S Jessie sa posledné dni len hádame. Odišla s nami na tour, no sú to len samé hádky. Neustále sa ma pýta, čo sa mi stalo. Nič sa nestalo, čo by sa malo?! Viem, že som na ňu odporný a štekám na ňu ako taký pes, ale som podráždený. Clary sa mi neozýva, neviem ako sa má, neviem či je v poriadku. Možno by som sa jej mal ozvať.
,,Kámo, čo sa s tebou deje? Odkedy sme odišli z Oxfordu akoby si to nebol ty. Kde je ten pažravý, večne vysmiaty Niall hmmm?" Louis ma šťuchol pod rebrá a zasmial sa. Povzdychol som si, no nič som mu nepovedal.
,,Pozri Niall. Zavolaj jej. Viem. že ti behá po rozume Clary. Kámo pokiaľ ju máš rád, nerieš čo bude. Jessie to pochopí, my tiež a ty budeš šťastný. Nikdy nebol tvoj úsmev žiarivejší než keď si sa s ňou rozprával."
,,Nekecaj Louis. Nemôžem jej zavolať. Čo si pomyslí?"
,,Nepomyslí si nič, len ti to zdvihne a aspoň sa normálne porozprávate. Ja neviem, opýtaj sa jej ako sa má, čo škola. Vravel si, že má posledný rok pred sebou tak ju podpor. Alebo vieš čo? Choď za ňou. Máme tri dni pauzu, využi to."
,,Myslíš?" Nezdalo sa mi to, čo Louis navrhol. Ak ju nenájdem doma, kde ju mám hladať? Oxford nie je najmenší, nepodarí sa mi ju nájsť.
,,Samozrejme! A ak ťa to ukludní, pôjdem s tebou." Potľapkal ma po pleci a odišiel. Má pravdu. Musím to aspoň skúsiť. Ak sa mi to nepodarí, tak sa nič nezmení. A ak ju nájdem, zmení sa mi život.

Po príchode do Oxfordu som vedel, že sa najskôr musím porozprávať s jednou jedinou osobou. Louis ma pochopil keď som mu povedal, že najskôr musíme navštíviť Rose. Ona jediná mi bude vedieť pomôcť.
Kým sme dorazili na miesto, začalo neuveriteľne liať. Toto anglické počasie ma jedného dňa privedie k infarktu. Vstúpili sme do hotela, kde nás prekvapene privítal Rick.
,,Čo vy tu? Prišli ste si odpočinúť?"
,,Vlastne Rick," začal Louis, kým ja som sa obzeral okolo seba s malou dušičkou, že tu uvidím Clary. ,,Tuto Niall by sa chcel porozprávať s Rose, je tu dnes?"
,,Samozrejme, je v kuchyni. Môžete ísť za ňou." Usmial sa na nás priateľsky Rick a my s Louisom sme sa pobrali smerom kde bola kuchyňa.
,,Myslím, že to zvládneš aj sám Niall." Potľapkal ma po pleci a odišiel naspäť do hlavnej chodby.

 Mierne som zaklopal a otvoril. Upieral sa na mňa pár milých oči a vítal ma skromný úsmev.
,,Vitaj chlapče, teba by som tu nečakala."
,,Chcel som sa vás na niečo spýtať."
,,Ale áno, samozrejme. Pýtaj sa." Posadila ma na stoličku a sadla si vedľa mňa.
,,No ja som chcel...chcel som...či náhodou neviete...neviete ako sa má Clary?" Vykoktal som to zo seba, som neschopný v takýchto veciach. Rose sa usmiala a pohladila ma po ruke.
,,Neviem chlapče, ako skončilo leto odišla a odvtedy tu nebola." Smutne som si povzdychol. Myslel som, že mi Rose povie niečo o Clary. Možno by som mal skočiť za Lou.
,,Prečo za ňou hneď nejdeš?"
,,Neviem. Nemôžem, mám strach, že by..." Hlas sa mi zasekol, nevedel som, čo mám povedať.
,,Že by ťa čo?"
,,Nechcela vidieť." Povedal som to smutnejšie než som plánoval, čo ma trocha zamrzelo.
,,Chlapče. Clary nie je ten typ divčaťa, ktoré by od seba ľudí odháňalo. Choď za ňou, ona ťa neodmietne. Uvidíš, aká bude šťastná z tvojej prítomnosti. Vždy sa vedela tešiť z maličkostí, nikdy nechcela nič veľkého. Je skromná, má svoje malé sny a to je všetko."
,,Ja viem, zostala presne taká istá ako keď bola malá. Milá, krásna, úžasná." Usmial som sa pri spomienke na malú Clary. Obrovské krásne oči jej zostali.
,,Tak choď za ňou, nechceš ju predsa opäť stratiť."
Poďakoval som Rose, schmatol Louisa a namieril si to priamo k jej bytu. Prosím, nech ju tam nájdem. 

Zaklopal som. Nič. Zaklopal som znova. Zasa nič. Klopal som asi 5 minút.
,,Clary? Prosím otvor ak si doma. To som ja Niall." Nič.
,,Poď brácho, môžeme sa vrátiť zajtra." Dvere na byte nachádzajucom sa oproti sa otvorili.
,,Hľadáte niekoho?" Spýtala sa milá žena, o pár rokov staršia od Louisa.
,,Neviete náhodou či je doma Clary?" Spýtal sa Louis namiesto mňa.
,,Nie je, o takomto čase ešte býva v škole. Mám jej odkázať, že ste tu boli?"
,,Nie, to netreba. Louis ideme. A vám ďakujem."

O pár minút sme stáli pred budovou univerzity v Oxforde. Nájdem si ťa Clary, za každú cenu. Na chodbe sme stretli muža, vzhľadom na jeho oblečenie musel mať vysoké postavenie.
,,Môžem vám pomôcť?"
,,Prosím, kde nájdem Clary Frayovú?"
,,No pokiaľ viem, slečna Frayová je práve na hodine."
,,A nemohol by som ju navštíviť nachvíľu?" Ten chlapík ma nemá rád, už to vidím.
,,Ale samozrejme, prosím nasledujte ma." Chvíľu sme blúdili chodbami univerzity, kým sme sa zastavili pred nejakou učebňou. Chlapík tri krát zaklopal a vstúpil dnu. Za ním vstúpil Louis a potom ja. Razom sa ozvalo zborové wooow, ktoré prerušil ten chlapík.
,,Pani Robersonová, mohol by som si nachvíľu zobrať Clary Frayovú?" Rozhliadol som sa po triede a konečne som ju našiel. Jej dlhé husté vlasy mala zastrčené za uchom a niečo si čmárala do zošita. Po vyslovení jej mena odtrhla zrak od zošita a spojila oči s tými mojimi. Úśta sa jej otvorili a všimol som si, že sa zhlboka nadýchla.
,,Ale samozrejme pán riaditeľ, iste." Prešiel som ku Clary a ponúkol jej ruku. Keď tú svoju neisto vložila do tej mojej, prešla mnou neskutočná vlna radosti. Stiahol som si ju do náručia a opäť sa zborovo ozvalo woooow. Clary sa mi pritisla viac k hrudi a silno ma objala. No ako vždy, tento krásny moment musel prerušiť Louis, ktorý sa vrátil z chodby. Ani som si nevšimol, kedy odišiel.
,,Niall? Nerád ruším, no hoci je na vás krásny pohľad, musíme sa vrátiť do Londýna. Volal Harry, vraj sa musíme urýchlene dostať do Barcelony, kvôli nejakému podpornému koncertu." V tom momente akoby mi niekto  vrazil päsťou do oka, som sa zhlboka nadýchol a pritúlil si Clary ešte viac. Pomrvila sa a mierne sa odtiahla aby mi pozrela do očí.
,,Neopúšťaj ma už Niall, prosím."
,,Ja ťa nikdy neopustím Clary. Ľúbim ťa a na tom sa nič nezmení, aj keby som mal byť na opačnej strane zemegule. Ja sa vrátim, sľubujem." Do tváre jej spadol neposlušný prameň vlasov, ktorý som jej zastrčil späť za ucho. Rukou som jej nadvihol bradu, neváhal som ani chvíľu a pobozkal ju. Reakcie jej triedy boli viac než vtipné. Keď som sa odtiahol, i keď som nechcel, pohladil som ju po tvári, usmial sa na ňu a spolu s Louisom sme odišli.

Over and Over - chapter 7

Na chodbe som stretol Rose, veľmi milá žena.

,,Dobrý večer." Milo som ju pozdravil a pokračoval v ceste.

,,Chlapče, počkaj." Zastavil ma jej hlas a ja som sa za ňou otočil.

,,Prosím?"

,,Neublíž Clary tak, ako jej ublížil Jace. Ona je dobré dievča, zaslúži si to najlepšie."

,,Nebojte sa, ja jej nikdy neublížim" Usmial som sa na ňu a išiel som za Clary. Sedela na tom istom mieste a pozerala na nebo.

Sadol som si vedľa nej a chytil ju za ruku. Zľakla sa, ale následne mi venovala ten najkrajší úsmev na svete. Vytiahla si z uší sluchátka a upravila si vlasy.

,,Niall, ako to, že nepozeráš futbal s chalanmi?"

,,Myslím, že toto je o niečo lepšie ako pozerať futbal a počúvať Louisa ako nadáva." Zasmial som sa nad tým, ako naštvaný Louis hodil hrsť popcornu do telky. Clary sa z chuti zasmiala, no potom zrazu stíchla a nad niečim začala premýšľať.

,,Čo sa deje Clary?"

,,Nemám už nikoho Niall. Tak veľmi mi chýbajú moji rodičia. Chýba mi mamin úsmev a ockove objatie. A k tomu všetkému, ešte aj ten Jace. Život sa mi rúca ako domček z karát. Nemám nič Niall. Zostala som úplne sama. Keby nemám Lou, neviem ako by som to všetko zvládala. Len vďaka nej mám pocit, že môj život sa obráti k lepšiemu, len si na to lepšie proste musím počkať. Prečo to Jace urobil?" Počul som, ako pomaly začala plakať a objal som ju okolo pliec.

,,Clary neplač prosím. Tvoji rodičia by boli na teba veľmi hrdí keby videli, kam až si to dotiahla. Čaká ťa posledný rok na Oxforde, si skvelá študentka, milé dievča a k tomu všetkému, krásna žena. Nechápem prečo to Jace urobil. Je hlupák, ak dokázal vymeniť niečo tak úžasné za chvílkové potešenie. Keby mám takú možnosť ako on, nikdy by som sa takého obrovského šťastia, ako mal on, nevzdal." A je to vonku. Horan, bravo. 

,,Niall, takéto veci by si nemal hovoriť. Máš Jessie, nebola by z toho nadšená." 

,,Môj vzťah s Jessie nie je zrovna vec, ktorú vidím do budúcna." Ovládaj sa Horan!!!

,,Prečo vravíš také veci? Veď ju ľúbiš."

,,Nie. Mám ju rád, ale neľúbim ju."

Clary

Neľúbi ju!!!! Prečo som si myslela, že je ňou popletený? Nič som mu na to nepovedala. Nevedela som nájsť vhodné slová na to, aby som mu niečo k tomu povedala a úprimne, ani som mu nič hovoriť nechcela. Niall sa postavil a odbehol do hotela. Zostala som tam sedieť sama so svojimi myšlienkami, obklopená letnou nocou sprevádzanou svitom mesiaca. Zrazu som počula známu gitaru a otočila som sa za prichádzajúcou melódiou. Niall držal v ruke gitaru a niečo do nej brnkal. Posadil sa vedľa mňa a pokračoval. Nevedela som rozoznať, o akú pieseň ide, no vedela som, že Niall ju hrá fantasticky. Jeho prsty mu sebavedomo behali po strunách a jeho oči boli zakliesnené na jeho prstoch. Jeho blonďavé vlasy boli mierne postrapatené. Stále si spomínam na to, ako si ich prvý krát nafarbil. Na tú vtipnú situáciu len tak nezabudnem. 

Jeho krásne modré oči sa odtrhli od gitary a vpili sa do tých mojich.Prestal hrať.

,,Zaspievaj mi nejakú pesničku, prosím." Usmial sa na mňa a chvíľu bolo ticho. Potom začal hrať a pridal k tomu svoj anjelsky spev. Niall by mal byť zákonom chránený.

Nechápem, ako sa môže niekto taký narodiť. Dosť často si spieval aj v Mullingare ako dieťa, no jeho hlas je teraz ako pohladenie na duši. Presne to, čo som potrebovala. Vychutnávala som si každý jeden tón, každé jedno slovo, ktoré zaspieval.

,,To je vaša pesnička?" 

,,Vlastne nie. Zrovna táto nie je naša." Usmial sa. Úprimným úsmevom. Hlboko sa mi zadíval do očí.

,,Clary ja nechcem, aby si bola nešťastná."

,,Ale veď ja nie som nešťastná Niall. Len mi chýba môj život v Mullingare s rodičmi, s kamarátmi...s tebou."

Posledné slovo som zašepkala viacmenej pre seba a dúfala som, že to Niall nepočul. Chytil ma za bradu a otočil moju tvárom smerom k sebe. Pomaly sa ku mne začal približovať a môj dych sa zrýchlil. Striedavo som pozerala do jeho očí a na jeho pery. Čo mám robiť? 
,,Niall, toto nie je správne."
,,Prosím Clary, dovoľ mi to." Každá sekunda sa mi zdala ako večnosť a ja som vedela, že chcem aby spravil to, čo žiada aj on.
,,Niall..." No môj priateľský rozum mi predsa len hovoril, že toto nie je správna vec.
,,Prosím." Pozrel mi do očí a konečne ma pobozkal. Nedá sa povedať, že by to bol bozk. Jeho pery sa tých mojich len jemne dotkli, ako keď v zime pijete horúci punč a jemne ho fúkate, aby ste sa nepopálili. Jeho pery boli jemné, mäkké, doslova kričali o prehĺbenie nášho bozku. Niall odložil gitaru, svoje ruky premiestnil na moje boky a bozk prehĺbil. Ja som tie svoje zamotala do jeho hustých vlasov a bozk mu opätovala. V ten čarovný moment, akoby do mňa udrel sám blesk, som sa od Nialla odtiahla a zatočila som hlavou na vyjadrenie nesúhlasu k tejto situácií.
,,Niall, toto nie. Nemôžeš to robiť ty a ani ja." Postavila som sa na nohy a vybrala som sa čo najrýchlejšie do hotela. Teraz by som bola najradšej doma a nie tu, pretože kdekoľvek môžem naraziť na Nialla. A po tejto, v skutočnosti trápnej situácií, sa mu budem radšej vyhýbať. Och, sme kamaráti, toto sa nikdy nemalo stať. Opustil ma predsa, nesmiem mu len tak odpustiť.

Zakutrala som sa do periny a snažila som sa zaspať, ale nedovolilo mi to tiché klopkanie na dvere. Keď sa Louina hlava objavila medzi dverami, vydýchla som si.
,,Pozdravujú ťa naši a vraja ti ešte raz ďakujú, že si tu zostala so mnou." Pozvala som ju aby si sadla ku mne na postel.
,,Lou, niečo sa stalo."
,,Čo? Pane bože, čo sa stalo Clary?" Vyvalila na mňa oči ako by som bola nejaký exponát v múzeu.
,,Niall ma pobozkal. Teda ja jeho. No vlastne to bolo vzájomné."
,,A to je tak zlé? Vidím, aká si z toho doslova zničená. To sa až tak nevie bozkávať?" Zasmiala som sa a zacítila som v očiach slzy.
,,Nie, vie to fakt skvele len...boli sme najlepší kamaráti, ja som k nemu pociťovala isté puto, ktoré nebolo založené na kamarátskych pocitoch. Neviem čo mám robiť, celé tie roky som premýšľala, aké by to bolo keby neodišiel. Nikdy som si nemyslela, že jeho návrat vo mne prebudí to všetko, čo som roky držala v úzadí. Nikdy som neverila, že Niall sa mi vráti do života ako obrovská búrka a nechá v mojom živote doslova spúšť. O pár dní odchádzajú a opäť ho neuvidím. Má priateľku, nemôže sa len tak bozkávať s cudzími dievčatami."
,,Ale ty pre neho predsa nie si cudzia, Clary. Nenapadlo ťa, že možno aj Niall k tebe prechováva niečo viac? Niečo silnejšie? Nevieš ako sa on cítil celé tie roky, nevieš čo on cíti, keď si sa mu vrátila do života. Hoc má priateľku, myslíš, že ju skutočne ľúbi keď ťa pobozkal? Podľa mňa nie. Z tvojho rozprávania som vždy usúdila, že Niall je veľmi dobrý chalan, ktorý by len tak ublížiť nedokázal. Clary nezatváraj sa pred ním. Ako si povedala, o pár dní odchádzajú a ty ho možno už nikdy neuvidíš, tak sa ho spýtaj na jeho city."
Lou mala vždy pravdu, A inak tomu nebolo ani teraz. Možno ma má Niall naozaj rád, veď povedal, že Jessie neľúbi.
,,Nemôžem ísť za ním Lou. Musím ho nechať zabudnúť na to všetko. Musím ho ignorovať a nechať ho ísť. Vrátil sa mi do života z nevysvetliteľného dôvodu, možno mi ho poslali rodičia. Ale ja naozaj nemôžem a ani nechcem byť súčasťou nejakého milostného trojuhloníka. A už vôbec nechcem byť pri tom, keď tomu dievčaťu zlomí srdce. Ona ho ľúbi."
,,Lenže ty, Clary Frayová, nevieš čo znamená nie a preto neverím ani jednému slovu z toho, čo si práve povedala."
,,Bohužial Lou, musím ho nechať ísť. I keď by som sa vedela do tých jeho neskutočných modrých očí pozerať večnosť, nemôžem."
Pár minút sme ešte s Lou kecali, s ňou jedinou sa viem o všetkom od smrti rodičov rozprávať. Keď Lou odišla, len tak som sa dívala do stropu a premýšľala. Nesmiem dopustiť aby sa to niekedy Niall dozvedel.

Dni ubiehali neskutočne pomaly. Statočne som sa snažila Niallovi vyhýbať a aj sa mi to darilo. No len do chvíle kým si ma neodchytil s Rose v kuchyni.
,,Clary porozprávajme sa." Pozrela som na Rose, ona sa usmiala a nechala nás samých.
,,Prečo sa mi vyhýbaš Clary? Odbiehaš odo mňa pohľadom, obchádzaš ma na metre. Čo sa stalo?"
,,Niall, nepýtaj sa. Proste sa stalo. Máš Jessie, to sa stalo. Nikdy by som si neodpustila ak by som bola súčasťou niečoho nepríjemného."
,,O čom to rozprávaš?"
,,O tom, že máš ju. Na mňa musíš zabudnúť. Nikdy nebudeme spolu Niall, pretože sme kamaráti. A tak to aj zostane. Celé tie roky som ťa mala rada ako brata a na tom sa nič nemení." Neverila som si ani slovo.
,,Clary ja...dobre." Povedal potichu a odišiel z kuchyne.

Môj život je jedna obrovská chyba. Dnes chalani odchádzajú. Celé dni som sa s Niallom nerozprávala, len som ho sem tam videla. Pár krát za mnou bol Liam, s otázkou, čo sa medzi nami stalo. Vraj takýto zarmútený nebol už celú večnosť. Vždy som mu len odpovedala, že neviem. Pár krát, keď som prešla okolo Niallovej izby som počula, ako sa s niekym háda. Samozrejme som sa nevyhla ani rozhovoru s Harrym. Jeho odhodlanie o mňa bojovať je čím ďalej tým väčšie. O chvíľu mi končia prázdniny, ja sa vrátim do školy a na Nialla ani nepomyslím. Dúfam.
,,Clary, poď." Usmiala sa na mňa Lou a spolu sme prešli do hlavnej chodby. Chalani už boli pri dverách a brali si batožinu.
Stála som opretá o zárubňu hlavných dverí a sledovala ich ako si pomaly nakladajú veci do auta. Podišiel ku mne Liam a objal ma.
,,Ďakujeme za spoločnosť Clary. Budeš mi chýbať. Ak budeš náhodou v Londýne, zavolaj mi." Podal mi do ruky malú kartičku, usmiala som sa na neho a objatie mu opätovala.
To isté sa stalo aj s Louisom, s ktorým som si rozumela vďaka jeho bláznivým nápadom. Veď predsa vodná bitka bol jeho nápad.
O chvíľu ku mne podišiel Harry. Objal ma a zaryl si hlavu do môjho krku. Jeho ruky, ktoré boli položené na mojich bokoch mi neboli zrovna príjemné.
,,Rád som ťa videl Clary. Po toľkých rokoch." Usmial sa na mňa, čím ukázal tie jeho rozkošné jamky v lícach, na ktoré zbalil už určite mnoho dievčat. A áno, v tú noc aj mňa. Úsmev som mu opätovala. Očami som našla Nialla, ktorý neprítomne hľadel pred seba opierajúc sa o auto. Mám ísť za ním? Čo ak ho už naozaj nikdy neuvidím? Choď za ním Clary!
Pomalým krokom som prešla k nemu. Srdce mi išlo z hrude vyskočiť a v krku sa mi spravila obrovská hrča. Čo to so mnou robíš, Niall?
,,Rada som ťa videla Niall. Dúfam, že sa ešte uvidíme." V jeho očiach som nevidela tú povestnú iskru ale bolesť. Bolesť, ktorú som spôsobila ja. Odlepil sa od auta a už som bola v jeho objatí. Silno som ho stisla, vdychovala som jeho vôňu. Chcela som si ju pamätať.
,,Ľúbim ťa Clary." S týmito slovami nastúpil do auta a odišiel. Po lícach mi začali stekať malé, tiché slzy. Opäť tá istá bolesť. Opäť som prišla o svojho milovaného človeka. A ja hlúpa som tomu nedokízala zabrániť. Možno aj dokázala, no neurobila som nič.