Odišiel. Opäť odišiel. Neustále som civela na dvere, kde ešte pred chvíľou stál, na perách som cítila jeho jemný bozk a v nose ma šteklila jeho vôňa. Toto nie je možné. Prečo mi musí zakaždým odísť preč? Znova a znova ten istý pocit. Cítila som ako sa mi celé vnútro trasie. Ťažko som dýchala, začala som vzlykať a zviezla som sa k podlahe ako nejaký sliz. Začala som plakať, bolo mi jedno, že sa nachádzam v miestnosti, kde je väčší počet ľudí, než by bolo treba. Opäť mnou prechádzal ten odporný pocit straty. Pocítila som objatie známych rúk, ktoré patrili Lou.
,,No tak Clary, pšššššt. Prosím, on sa vráti, sľúbil ti to. Clary prosím." Začala som plakať ešte viac, potrebovala som to všetko dostať zo seba preč. Riaditeľ Wilson niekam vybehol a o chvíľu sa s obrovským rachotom vrátil.
,,Clary!" Začula som Niallov hlas. Zodvihla som pohľad od zeme a hoci som cez slzy toho moc nevidela, vedela som rozoznať, že to je Niall. Cítila som jeho silné ruky, jeho neuveriteľnú vôňu a jeho objatie. Uložil si ma v náručí a pobozkal ma do vlasov. Stále som plakala, nedokázala som to zastaviť tak som všetky slzy spúšťala na jeho tričko.
,,Clary prosím neplač. Som pri tebe a sľubujem ti, že neodídem." Chvíľu mi trvalo, kým som dokázala dýchať. Keď sa mi to konečne podarilo, zodvihla som hlavu a zadívala som sa do tých najkrajších modrých očí, ktoré tak milujem. Áno, jeho oči milujem už odkedy ho poznám.
,,Ale čo Barcelona?" Niall sa mierne zamračil a zaťal sánku.
,,Nezdalo sa mi to, tak sme volali po ceste k autu Liamovi a ten povedal, že nič také sa nekoná. Asi mal Harry nutne potrebu vykonať žartík. To si s ním ešte vybavím." Pretože nechcel aby si tu bol so mnou.
,,Čiže ty...ty neodídeš?"
,,Za dva dni áno, ale teraz určite nie. Zostanem tu s tebou. A ak by to nevadilo pane, rád by som ju vzal domov." Pozrel sa na riaditeľa a ten len s úsmevom pritakal. Nikdy sa neusmieva, je to divné. Niall mi pomohol vstať, pobrala som si veci, objala Lou a chytila sa Nialla. Usmiala som sa na pani Robersonovú a odišli sme.
Celú cestu domov som bola opretá o Nialla. Vedela som, že pokiaľ by odišiel, nezvládla by som to. No v jeho blízkosti sa cítim o niečo lepšie. Stále hovorím, že ten chlapec je zákonom chránený. Úprimne dúfam, že na túto situáciu všetci prítomní, ktorí boli v miestnosti, zabudnú.
Oboch som ich pozvala do bytu a usadila ich v kuchyni.
,,Ako doma, ja sa musím ísť prezliecť." Odišla som do kúpeľne, kde som sa prezliekla, učesala a zbavila sa rozmazanej špirály pod očami.
Keď som sa vrátila, chalani o niečom živo debatovali. Postavila som vodu na čaj a kávu, zaliala som ich a usadila sa vedľa Nialla. S nehou na mňa pozrel.
,,Si v poriadku?"
,,Áno, už mi je o niečo lepšie. No ak by vám to nevadilo, rada by som si šla lahnúť, necítim sa najlepšie."
Ľahla som si do postele a snažila sa zaspať. Namiesto toho som však premýšľala, čo prinútilo Harryho spraviť to, čo spravil. Čo ak naozaj nechce, aby Niall bol pri mne? Dobre vie, že to čo sa stalo, sa už nikdy nestane. Nikdy! Možno by som sa s ním mala porozprávať. Nie, to nie je najlepší nápad. Odohnala som myšlienky na Harryho a snažila sa zaspať. Po tom dnešnom excelentnom výkone v škole sa cítim trápne. Ale na druhú stranu mi to pomohlo, aspoň som sa vyplakala.
Zo spánku ma vytrhla niečia ruka ako ma hladí po vlasoch. Nechcelo sa mi od seba odlepiť oči tak som otvorila len jedno oko. Niall sa na mňa usmial.
,,Koľko je hodín?" Spýtala som sa pretierajúc si svoje rozospaté oči.
,,Niečo po siedmej."
,,A kde je Louis?"
,,Už odišiel." Posadila som sa na posteľ a pretiahla si stuhnuté svaly. Takýto krátky spánok vždy dobre padne. Bohužiaľ, teraz som sa cítila ešte viac dolámaná než predtým.
,,Clary, ak sa smiem opýtať, prečo si tak strašne plakala?"
,,Vieš Niall, za tú dobu čo sme sa nevideli, za celé tie roky nebol ani jeden deň kedy by som na teba nemyslela. Každý deň si mi doslova ničil život, tak veľmi ma trápilo. že si odišiel a nič si mi nepovedal. Tak veľmi ma trápilo, že som nemohla stáť pri tebe na začiatku tvojich úspechov. Nikdy si to neodpustím."
,,Ale no tak Clary. Ja som docela aj rád, že si pri tom všetkom nebola?"
,,Čože?!"
,,Kľud, nekrič prosím. Vedel som, že tým, že nie si pri mne, nezažívaš to všetko so mnou. A tešil som sa, že keď ťa niekedy uvidím tak ty jediná ma budeš brať ako toho starého Nialla, toho, s ktorým si vyrastala. Dokonca ani moja mama ma už neberie len ako toho obyčajného Nialla. Viem, že ty jediná ma dokážeš tak brať. A to len kvôli tomu, že si to so mnou neprežívala. Vedela si o mne, no nikdy si to nezažila. Moja rodina už bola na pár koncertoch a to je dôvod prečo ma berú ako niekoho iného." Rukou som mu nadvihla bradu a chytila som jeho tvár do dlaní,
,,Niall. Vôbec si sa nezmenil, stále si ten milý, rozkošný, citlivý chalan. A ty navždy budeš ten chlapec, ktorý mi v desiatich ovracal moje obľúbené šaty." Niall sa zasmial a silne ma objal. Táto spomienka bola jedna z tých najveselších aké spolu s Niallom máme. Vďaka nemu bolo moje detstvo jedna veľká jazda na kolotoči bez zastávky.
,,Ďakujem ti Clary."
,,Čo by si povedala na to, keby ideme na večeru. Najesť sa do centra Oxfordu, potom sa prejsť, pospomínať. Čo ty na to?" Odtrhla som pohľad od telky a pozrela sa na Nialla. Jeho oči boli o niečo tmavšie ako vždy, už hodnú chvíľu cítim na sebe jeho pohľad. Neviem, či to je tým, čo som mu povedala, alebo tým, že mám na sebe len tričko a krátke kraťasy.
,,To by ma potešilo." Usmiala som sa na neho. Nech sa akokoľvek snažím, nedokážem sa na neho hnevať aj po tom všetkom, čo mi urobil. Viem, že mi nechcel ublížiť vedome a viem aj to, že ja som mu ublížila tiež.
,,Tak sa utekaj prezliecť." Vstala som z gauča a odišla do izby. Medzi dverami som sa však ešte otočila na Nialla a pristihla ho, ako mi pozerá na zadok.
,,Nepozeraj sa tam, kam nemáš Horan."
,,Prepáč ale tvojr krivky ma lákajú viac než akékoľvek jedlo na tomto svete."
Zasmiala som sa a pristúpila som ku skrini. Okej, teraz dilema. Čo si obliecť. Vonku je zasa opäť jeden z tých dní, kedy len prší a prší, aj keď to prestalo pred chvíľou. Nakoniec som zvolila ľahký zelený svetrík a legíny. Je pravda, že moja postava sa zmenila, keďže som ten typ človeka, ktorý si rád zacvičí len tak.
Až teraz som si uvedomila, čo to vlastne Niall povedal. Bože. Nemôže to ísť takto ďalej, on je len kamarát. Nie. Dávno už nie je len môj kamarát.
Naniesla som na seba troška make-upu a vrátila sa k Niallovi.
,,Tebe to tak pristane." Usmial sa, podišiel ku mne a premeral si ma pohľadom. Cítila som ako mi červeň stúpa do líc a svoj zrak som premiestnila na svoje úžasné ponožky.
,,Čo keby sme predsa len zostali doma?" Zodvihla som pohľad od ponožiek a v Niallových očiach som zazrela malé diabolské plamienky.
,,Nie Horan, ja som hladná, ty tiež takže sa ideme najesť!" Otočila som sa na päte a vypochodovala k dverám. Stále som cítila na sebe Niallov pohľad. Keď som sa obula do svojich milovaných čín,čakala som kým sa obuje Niall. Prešiel popri mne tak blízko, až som zacítila jeho vôňu a jeho telo sa zľahka otrelo o to moje. Srdce mi skočilo až niekam do krku a ja som mala dosť čo robiť, aby som sa udržala na vlastných nohách. Niall sa na mňa zaškeril a vyšli sme z bytu.
,,Nevydržíš mi toľko odolávať Clary." Nie. Harry. NIE! NIE! NIE!
,,Čože?" Zastala som a zhlboka sa nadýchla. Niall sa ku mne otočil a keď videl ten môj, nie príliš nadšený výraz, prešiel ku mne a objal ma. Musím si uvedomiť, že Niall nie je Harry. Nikdy by sa ma nedotkol takým spôsobom ako to urobil Harry.
,,Žartoval som Clary, prepáč mi."
,,Tak už takto nežartuj, prosím."
,,Prečo? Stalo sa niečo?"
,,Nie, to nič." Pokrútila som hlavou a vyšla som z bytovky s Niallom v pätách.
Zakotvili sme to v jednej útulnej, milej reštaurácii. S Niallom sme celú večeru prerozprávali, bolo dosť toho, čo si musíme povedať. Po výdatnej večeri sme sa ruka v ruke išli prejsť po večernom Oxforde. Vedela by som si niečo takéto predstaviť v Londýne. O pár rokov, ja a Niall. Lenže to o pár rokov určite nebude. Dva dni ubehnú ako nič a on opäť odíde.
,,Nad čím premýšľaš?"
,,Nad tým, že odídeš."
,,Clary, ja sa vrátim. Ani sa nenazdáš a budem naspať. A pri tom. Ja nikdy neodídem. Vždy budem tu." Ukazovákom ukázal na moje srdce. Opäť sa tak čarovne usmial a pobozkal ma. Myslím, že keby toto videla Jessie...och Jessie.
,,Niall a čo Jessie?" Všimla som si ako sa mierne zamračil a zaťal jednu ruku v päsť.
,,Stále sa len hádame, motá sa do všetkého čo robí, musím ju poslať preč."
,,Nie. Ja počkám kým si to vyriešiš s ňou normálne. Keď som čakala doteraz, pár týždňov ma snáď nezabije." A znova sa čarovne usmial. Mal by sa prestať tak usmievať, môže ma tým priviesť do hrobu.
,,Nech by sa malo stať čokoľvek, ver mi, že ja sa ti vrátim a budeme spolu šťastní." Natiahla som sa k nemu a za tieto slová som mu venovala bozk. No vtedy som ešte netušila, že to všetko sú len kecy, kecy, kecy a kecy.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára