,,Ja už budem musieť ísť dovnútra, ešte sa spýtam Lou, či niečo nepotrebuje pomôcť." Jemne som sa na neho usmiala a postavila som sa, Niall mi však nepustil ruku.
,,Clary, chcem aby si vedela, že hoci sme sa tak dlho nevideli, stále som ten starý Niall. Stále som ten, ktorému môžeš čokolvek povedať." Stisla som mu ruku a pobrala sa za Lou.
,,Ďakujem Clary, uži si ešte večer."
,,Aj ty, Lou." Objala som Louisu a pobrala som sa domov. Vytiahla som si z vrecka pomotané sluchátka a pomaly ich začal rozmotávať."
,,Clary!" Otočila som sa za zvukom svojho mena a všimla som si blonďavú hlavu ako sa ku mne blíži.
,,Niall, potrebuješ ešte niečo?"
,,Nie len...no vieš, ja," zahanbene sa pozrel do zeme a rukou si zašiel do vlasov. ,,Len som sa ťa chcel spýtať či ťa môžem ísť odprevadiť domov. Chalani rozmýšľajú zájsť niekam do klubu ale mňa to dnes neláka." Usmiala som sa na neho, pretože mi pripadal zlatý, keď sa tak hanbil. Typický Niall.
,,Samozrejme, že môžeš Niall." Pozrel sa mi do očí a ja som v nich zazrela malé iskričky. Bok po boku sme sa vybrali do Oxfordu.
,,Tak, kde vlastne bývaš?"
,,Po tom, čo moji rodičia zomreli, som nemohla zostať v Mullingare. Všetko ma tam ničilo, každú noc som sa zobúdzala s krikom, ktorý mi spôsobovali nočné mory. Nikdy si neprestanem vyčítať, že moji rodičia zomreli kvôli mne. Tak som si zobrala veci, peniaze čo mi naši zanechali a rozhodla som sa presťahovať do Oxfordu, kde som následne aj začala študovať. Čaká ma ešte jeden rok štúdia a potom zvažujem. že by som sa presťahovala do Londýna. Predsa len mám pocit, že tam si nájdem prácu lepšiu než tu v Oxforde."
,,Myslel som si, že pracuješ v hoteli."
,,Nie, tam pomáham len cez leto. Louisini rodičia chodia cez leto na rôzne meetingy, akcie, dovolenky a ja pomáham Lou v hoteli."
,,Čiže po tom čo skončí leto sa tam už nevrátiš."
,,Nie. Čaká ma posledný rok, chcem si ho užiť než sa vydám na cestu dospelosti a etapu svojho študentského života úplne zatvorím."
S Niallom sme cestou preberali rôzne veci, pýtala som sa ho na kariéru, rodičov, na celý jeho život. Zvyčajne nudná dvadsať minútová cesta ubehla akosi priveľmi rýchlo a už sme stáli pred dverami môjho bytu.
,,Tu bývaš."
,,Áno. Malé ale útulné a mne samej to stačí." Zdvihla som pohľad od kľúčov, s ktorými som sa pohrávala v rukách. Všimla som si, že Niallove žiarivo modré oči sú o niečo tmavšie a zamyslene sa na mňa dívaju.
,,T-tak ja už pôjdem." Potichu zašepkal akoby nechcel aby to niekto počul. Pristúpila som k nemu a objala ho, cítila som ako mu bije srdce a ako ma jemne zovrel v náručí. Mala som z toho dobrý pocit, vedela som, že sa naše silné kamarátske puto pomalými krôčikmi obnovuje.
,,Ďakujem za odprevadenie, Niall." Pocítila som ako mi zasunul jeho jemnú rukupod bradu a tým mi zdvihol hlavu, aby som sa mu mohla pozrieť do očí.
,,Clary, prosím ťa len o jednu vec, Nevyčítaj si smrť tvojich rodičov. Určite si za to nemohla. Vidím, ako ťa to veľmi trápi, preto by som bol rád, aby si si to nevyčítala." Pohladil ma po líci a odišiel. Roztrasená som sa oprela o zabuchnuté dvere svojho bytu a sama pre seba som sa usmiala. Niall, Niall. Odložila som si kabelku, vyzliekla bundu, vyčesala vlasy do vysokého copu a začula som jemné klopkanie na dvere. Určite ešte niečo chce. Pribehla som k dverám a otvorila ich.
,,Niall, zabudol si si nie..." Za dverami na moje nešťastie nestál Niall, ale Jace.
,,Niall? Myslim, že moje meno je Jace, Vidím, že si už pomaly hľadáš náhradu za mňa." Usmial sa škodoradostne Jace a vošiel do bytu, akoby tu bol doma. Vždy tu bol vítaný ale zrovna dnes jeho spoločnosť naozaj nepotrebujem.
,,Čo tu robíš Jace?"
,,Lepšia otázka by bola čo tu robil on, Clary." Spýtal sa chrbtom otočený ku mne.
,,Len ma prišiel odprevadiť domov, Niall je ubytovaný v hoteli a je to môj dávny kamarát z detstva."
,,Nezdalo sa mi, že by ťa bral ako kamarátku po tom, čo som videl jeho tvár keď odchádzal." Otočil sa mi tvárou a v rukách sa pohrával so zapaľovačom.
,,Jace, ty si nás sledoval?" Neveriacky som na neho hľadela a nemohla som tomu pochopiť.
,,Nedala si mi inú možnosť Clary! Tým, že si priala tých desať dní sa mi zdalo, že sa ma chceš naozaj zbaviť."
,,Hovoríš to, akoby si sa ma ty zbaviť nechcel Jace." Povedala som mu potichu so slzami v očiach.
,,Dobre vieš Clary, že ťa milujem. Už dva roky nevidím vedľa seba v budúcnosti nikoho iného len teba. Ja chcem s tebou žiť Clary ale pokiaľ ty chceš žiť s niekým ako je ten blonďavý slávny Horan tak sa nemáme moc o čom rozprávať." Pomalým krokom sa vydal k dverám a ja som si rýchlo musela rozmyslieť čo urobím. Nechám ho odísť a stratím ho, alebo ho zastavím a pokúsim sa to napraviť. Druhá možnosť mi pripadala ideálnejšia.
,,Jace prosím počkaj." Rozbehla som sa k nemu a postavila som sa pred neho.
,,Čo ešte chceš Clary?" Spýtal sa ma a ja som v jeho očiach videla to, čo som videla len raz. Odpor a hnus.
,,Prosím ťa zostaň. Milujem ťa Jace, nikdy som nikoho tak neľúbila a nechcem o teba prísť. Aj keď to teraz nie je najlepšie, verím tomu, že ak sa posnažíme ešte to zachránime."
,,Dal som nám desať dní, pretože som si myslel, že si potrebujem od teba oddýchnúť. Ale po tom, čo ma ráno nezobudila správa od teba a celý deň som o tebe ani len nepočul, som si uvedomil, že desať dní je veľa." Nemohla som uveriť, čo Jace vraví. Nie kvôli tomu, že by to bolo prehnane romantické, ale kvôli tomu, že to nebolo možné.
,,Jace posledné dva týždne si odo mňa ráno nedostal správu a nezaujímal si sa o to, kde som, s kým som a čo robím. Prečo ťa to zrazu tak zaujíma?"
,,Pretože viem, že som spravil veľa chýb a viem, že ty si mi ich vždy s radosťou odpúšťala. Je mi to ľúto Clary, prišla si do môjho života ako obrovská nečakaná búrka a ja nechcem aby si niekedy odišla. Odpusť mi, prosím." Pohladil ma po tvári, vybral mi sponu z vlasov, usmial sa a ja som sa o jeho dlaň oprela.
,,Takto je to lepšie. Milujem ťa Clary."
,,Aj ja teba Jace." A potom ma pobozkal. Nebol to typický bozk od Jacea, pretože bol jemný, sladký a plný túžby po odpustení.
Niall
Hodnú chvíľu som posedával vonku na lavičke a premýšlal som, či sa mám za ňou vrátiť alebo nie. Och, to dievča sa mi vrátilo do života ako bumerang. Po asi 15 minútách premýšľania, som vstal z lavičky a vrátil sa k dverám jej bytu. Ticho som zaklopal a nadával si do idiotov, prečo som sa sem vlastne vrátil. Dvere sa otvorili hneď, no Clary tam nestála sama ale s nejakým blond chalanom, ktorý ma zabil pohľadom.
,,N-niall? Čo tu robiš?" Clary koktala ako keby som bol nejaký duch. Možno som tak aj vyzeral.
,,Ja len...prepáč, prišiel som nevhod."
,,Nie Niall, počkaj. Ehm...Jace, toto je Niall, môj kamarát z detstva. Niall toto je..."
,,Jace Wayland, jej priateľ." Dopovedal ten blond chalan a sebavedomo pred seba vystrčil ruku na pozdrav. Obdivuhodné.
,,Niall Horan, teší ma."
Clary nás len ticho pozorovala a v tvári mala nečitateľný výraz.
,,Potreboval si niečo, Niall?" Ticho sa ma spýtala keď už táto situácia naberala na trápnosti.
,,Vlastne, nie je to nič dôležité. Počká to." Vľúdne som sa na ňu usmial a všimol som si Jaceov pohľad plný nenávisti. To nebude môj budúci kamarát.
,,Tak ak nič nepotrebuješ, môžeš sa otočiť a vypadnúť." Ozval sa Jace prísnym tónom. Možno ma chcel vystrašiť. Yeah man, máš smolu.
,,Jace, prosím," zahriakla ho Clary, ,,ak to teda počká Niall, porozprávame sa zajtra v hoteli." Opätoval som jej ten krásny úsmev, ktorým sa na mňa usmiala a pobral som sa preč.
,,Hej Niall, tešilo ma." Ozval sa Jace.
,,Podobne, Wayland." Štekol som na neho a musel som sa veľmi premáhať, aby som mu niečo nepovedal. Nestálo by mi to za ďalšiu stratu Clary.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára